Právo a vášeň

Čitatelia kníh Martina Škopa asi nebudú prekvapení témou jeho najnovšej monografie: právo a umenie, presnejšie právo a vášeň (vášne). Z pera (či skôr počítača) prednášajúceho na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity pochádzajú texty presahujúce dimenzie „tradičného“ pohľadu na právo, po Právu a násilí a Právu v postmoderní situaci pred pár mesiacmi vyšlo Právo a vášeň.

Martin Škop charakteristickým spôsobom rozkrýva nečakané a zdanlivo s právom málo súvisiace témy. Bokom zostáva regulácia umeleckej tvorby, mediálne právo či duševné vlastníctvo. Škop hľadá súvislosti medzi právom a umením, presnejšie medzi umeleckými postupmi a poznatkami, ktoré umenie prináša a zamýšľa sa nad ich možnou „transplantáciou“ do sféry právnej teórie a (čiastočne) tiež praxe. Ďalšou kľúčovou otázkou je uplatniteľnosť metód, s ktorými pracuje umenie a analýza umeleckých diel v práve.

Veľká časť knihy pojednáva o vzťahu medzi právom a literatúrou, spojnicou medzi nimi je jazyk a tiež skutočnosť, že obe sféry vytvárajú vlastné diskurzívne komunity – a tu prináša literárna veda, lingvistka a podobné odbory potenciálne obohacujúce vhľady pre oblasť práva. Literatúre a právu se venuje celé hnutie – Law and Literature – s bohatou históriou a – ako to už býva v prípade hnutí – s rôznorodými názorovými prúdmi. A ako sa stáva v prípade významných hnutí aj tézy o práve a literatúre prenikli do mainstreamu akadémie.

Je hlavným prínosom krásnej literatúry kultivovať právnikov – a budúcich právnikov, pre ktorých John Wigmore zostavil zoznam „povinného čítania“? Je literárna interpretácia podobná právnej? Škop identifikuje rôzne priesečníky medzi literatúrou a právom, niektoré z nich ako napríklad popis a imaginácia sú pomerne ľahko prijateľné – krásna literatúra pôsobí ako zdroj popisov právnickej profesie a praxe a prehlbuje predstavivosť. A tým sa napríklad podľa Richarda Posnera literatúra ako zdroj pre právo vyčerpala. Azda najkontroverznejšou je otázka interpretácie.

Škop argumentuje, že z hľadiska interpretácie predstavujú hudba a performatívne umenia (napr. dráma) bližšie spojenie s právom než literatúra. U tých sa totiž jedná o tri činitele: tvorcu textu, interpreta a publika. Naviac, narozdiel od literatúry hudba a dráma, podobne ako právo, vyžadujú prax a musia byť zrealizovateľné. Podobné argumenty však odmieta napríklad Robert Cover, podľa ktorého je výklad práva úplne špecifický, v kontexte narácií, ktoré dávajú právu význam sa nejedná iba o systém pravidiel, ale priamo o svet, v ktorom žijeme.

Posledná tretina knihy sa venuje právu a filmu – celkom logicky sa pozornosť od literatúry presunula práve k tomuto médiu a zobrazovaniu práva pre širokú verejnosť. Opäť sa tu vynára otázka zobrazovania právnej praxe, interpretácie, ale tiež úvahy nad charakterom publika a poznatkov, ktoré filmy sprostredkovávajú či použití filmov ako dôkazových materiálov. Nechýba tu zamyslenie sa nad seriálom CSI, ale na stránkach knižky sa tiež objavujú Phil Marlow, Poirot, právnici zo seriálu Simpsonovci či Antigona.

Knihy Martina Škopa sú podnetným čítaním, ktoré čerpá z rôznych humanitných a spoločenskovedných odborov. Tento „alternatívny“ pohľad na právo je náročnou disciplínou, ktorú Škop zvláda majstrovsky a vytvára tak priestor pre inovatívnu diskusiu o práve a súčasnych spoločnostiach.

Detaily knihy:

Martin Škop Právo a vášeň: Jazyk, příběh, interpretace. Brno: Masarykova univerzita, 2011.